- Hanigovský hrad - Nový hrad - Šarišský hrádok - maď. Újvár - lat. Wyuar, Wywar -
commenticia: Hejtman w sezení na Nowém Sariském zámku, nad starú cestú na miesto Bardejuw zwaném.
Novvm Castrvm
História

O vzniku toryského kaštieľa vieme iba toľko, že ho dal postaviť Tomáš Tarczay pred rokom 1490. Písomných údajov o ňom je veľmi málo a okrem toho niektoré správy o jeho stavebnej funkcii, o mieste kde stál, ako aj o jeho zániku sú často nepresné a skreslené. Uvedieme si aspoň krátke výňatky z doteraz zverejnených a najčastejšie citovaných prameňov viažucich sa k toryskému kaštieľu.

Tóth Sándor, profesor prešovského gymnázia vo svojom trojzväzkovom vlastivednom diele „Sáros varmegye monografiiája 11.str. 269-270 píše: „Torysa – hradný kaštieľ. Jeho vznik siaha do čias Tarczayho rodu. Stál na strmom svahu Homolky až do roku 1813. Zemetrasenie a z toho nasledujúca potopa za jenú noc pohltila kaštieľ so všetkým. Sotva je vidieť niekoľko zbytkov rumoviska ...“

Gróf Gejza Zichy, po matke potomok Szirayovskej rodiny v článku „Prepadnutý zámok“ uverejnenom 8.12.1911 v Slovenských novinách vychádzajúcich v Budapešti stručne opisuje honosné zariadenie zámku, umelecké zbierky, zmieňuje sa o hudobne nadaných členoch rodiny, ich umeleckej činnosti a potom píše o zániku zámku. Uvediem tu skrátený obsah jeho podania.

„Zámok Torysa stál na vrchu vysokého kopca, obtočený vodnou priekopou, s kostolom, ktorý mal dve veže. V noci z 24. na 25. augusta 1813 zámok Torysa bol zmietnutý z povrchu zeme. V zámockej vodnej priekope vyvreli silné pramene, ktoré na spôsob vodometov striekali zo zeme. O polnoci sa odrazu ozvali zvony kostola, zakolísali sa dve kostolné veže, nastal veľký hukot a z útrob zeme vydral sa prúd vody, ktorý odplavil z krypty truhly grófskej rodiny. Medzitým sa zámok a kostol prepadávali do zeme. Ráno pri východe slnka už len dva kríže veže kostola vyčnievali na pl siahy zo zeme, potom zmizli a miesto, kde stál zámok pokrýval ligotajúci sa žltý piesok. V blízkosti zámku stála malá kaplnka, trochu ďalej postavený majer a maštale. Tieto zostali nedotknuté, ale zámok a kostol zmizli.“
Gejza Zichy ďalej uvádza, že o tom všetkom sa dozvedel hodnoverne od svojho strýka Alexandra Tomáša Szirmayho, narodeného roku 1797 a vychovaného v toryskom zámku. Zichy píše, že má list zámockého hospodárskeho úradníka Štefana (?) Strážika adresovaný pánovi zámku, v ktorom sú podrobné údaje o zničení zámku.

Vlastivedný slovník slovenských obcí diel 111. pri hesle Torysa uvádza, že v toryskom chotári stál v stredoveku hrad.
Toľko z citovaných prameňov. Teraz sa pozriem na problém vlastným kritickým pohľadom.

V doline rieky Torysy od Lipian k Brezovici a potom až k Vyšnému Slavkovu poznáme viacero lokalít, na ktorých boli vybudované hrady. „Hradek“ v Krivanoch, „Pustý hrad“ v Brezovici na cintoríne, „Zamčisko“ v Brezovičke a horu „Hrad“ pri Vyšnom Slavkove. O týchto uvedených lokalitách máme aké také údaje aj keď veľmi skromné ale o hrade alebo o hradných zrúcaninách v toryskom chotári nevieme nič.

Žiaden chotársky názov, ba ani ľudová tradícia nám o jestvovaní hradu nič nehovorí. údaj Sándora Tótha o zámku – kaštieli na strmom svahu Homolky je pomýlený a pramení z autorovej neznalosti miestopisných názvov v obci a z nekritického preberania historického podania.
Zichyho správa o zničení kaštieľa a kostola je romantický nadsadený opis, v ktorom pisateľ voľne narába so známymi skutočnosťami a pomocou svojej bujnej fantázie chce vykresliť pôsobivý obraz, aby zaujal ľahkoverného čitateľa.

Verzia o zániku kostola a kaštieľa následkom zemetrasenia je taktiež nereálna z toho dôvodu, že blízko kostola a kaštieľa stojace objekty ako tzv. panské stajne, borház (sklad vína), byt hosp. správcu a ďalšie budovy, ktoré aj dnes stoja, boli by sa pri zemetrasení zrútili podobne ako kostol a kaštieľ. Nejadké menšie záchvevy pôdy nemožno vylúčiť. V údolí horného toku Torysy Tóth Sándor v cit. monografii (diel 111. s. 353) uvádza zemetrasenie v rokoch 1724 a 1788.

Hodnoverný doklad je list hospodárskeho správcu Jána Strážika, v ktorm informuje svojho odcestovaného pána o povodni a nešťastí, ktoré postihlo obec, kaštieľ, kostol a ďalšie objekty. List sa zachoval v archíve trebišovskej fary a v roku 1936 bol publikovaný v časopise Šariš.
Podľa vyššie uvedeného môžeme jednoznačne konštatovať, že všetky správy o hrade v chotári obce, zámku, zámockom kaštieli, sa vzťahujú na jeden a ten istý kaštieľ, ktorý spolu s kostolom stál v strede obce v terajšom koryte rieky Torysy. Potvrdzujú to aj dnes viditeľné obrysy zrúcaných múrov v riečišti, nájdené vyplavené predmety (zvon) a najmä stále živá tradícia zachovaná v súvislými generáciami starých roľníckych rodov v obci.
Toryský kaštieľ bol typickou rovinnou pevnosťou z konca stredoveku. Obohnaný vysokým múrom, vodnou priekopou a s padacím mostom, poskytoval v búrlivých rokoch 17. storočia svojím majiteľom bezpečné prístrešie. Bližšie údaje o jeho vzhľade, stavebnom členení a rozmeroch nemáme. Tomáš Szirmay dal kaštieľ roku 1719 prestavať a z bývalej pevnosti vytvoril pohodlné panské sídlo. O zrenovovanom kaštieli taktiež nemáme podrobnejšie správy, ale z niektorých aj keď kusých záznamov môžeme si o ňom utvoriť aspoň približný obraz.

„Toryský kaštieľ bol v 18. storočí považovaný za stredisko kultúrnych a umeleckých snažení na hornej Toryse. Zemepáni z celej župy dávali svoje dcéry na výchovu ku grófke Kláre Czirmayovej, aby sa u nej podučili dobrým mravom a spoločenskému bontónu.“

Z tohto krátkeho citátu sa dáv dedukovať, že v kaštieli bolo veľa komfortne zariadených izieb s príslušenstvom a mnoho služobníctva.
Gróf Gejza Zichy v už spomínanom článku udáva, že kaštieľ bol zariadený umeleckým nábytkom, cennými obrazmi talianskych majstrov a boli v ňom rôzne zbierky vysokej umeleckej hodnoty. V kaštieli bol aj čulý hudobný život. Údajne tu jestvoval 38 členný hudobno-spevácky zbor. Pani Johanna Szirmayová bývajúca v kaštieli bola žiačkou hudobného skladateľa Hummela a sama písala hudobné sonáty a kantáty. Zichy tvrdí, že v jeho vlastníctve je niekoľko jej notových zošitov.

Jozef Hőrk, profesor prešovského evanjelického kolégia píše, že grófka Klára Szirmayová si vydržiavala v Toryse nádherný dvor, zariadený kráľovským prepychom. Toto tvrdenie treba brať s určitou rezervou, lebo pán profesor ako horlivý evanjelik nemal rád grófku pre jej rektolizačnú činnosť, ale aj tak jeho správa sa musela opierať o nejaký racionálny základ.
Majetkové a spoločenské pomery rodu Szirmay umožňovali členom rodiny v Toryse pohodlný a luxusný život. Gróf Tomáš Szirmay, majiteľ rozsiahleho panstva, bol v rokoch 1720-1760 nepretržite hlavným županom šarišskej stolice. Ako najvyšší funkcionár župy iste nežil pod životným minimom. Musel predsa reprezentovať seba a župu. „Mal, zahŕňal a ešte prijímal“. Jeho manželka Klára pochádzala z bohatého barónskeho rodu Barkoczi z južného Zemplína. Rod Barkóczi bol vlastníkom dominií v celom Uhorsku a jeho členovia zastávali významné svetské a cirkevné úrady a preto ani pani Klára neprišla do Torysy k svojmu manželovi podvyživená, ale s priadnym venom.

Toryský kaštieľ bol spojený s kostolom krytou chodbou, aby panstvo pri príchode na bohoslužby nebolo vystavené prípadne nepriazni počasia. Na úrízemí bol starý rodinný archív a vpodzemí boli veľké pivnice, ktoré sa používali aj ako žaláre. Budova kaštieľa splu s kostolom, s „borházom“ (sklad vína), tzv. pánskymi stajňami, bytmi pre služobníctvo, kasárňami hajdúchov, uzatvárala veľký štvorhranný dvor, na ktorom nechýbali veľké kvetinové záhony. Veľká kvetinová a zeleninová záhrada „kertišňa“ bola za panskými stajňami. Neďaleko bol park s mohutnými stromami a vodným bazénom. Pri kapličke sv. Františka bola vyvýšená upravená plocha s krytou strieškou, kde si panstvo chodilo olovrantovať a odpočívať.
Veľká studňa uprostred štvorhranného dvora sa už ku koncu 19. storočia nepoužívala, lebo sa v nej údajne utopil bujak. V tzv. panských sadoch oproti terajšiemu bývaniu Vincenta Zontáka vyvieral prameň liečivej vody ľudovo zvaný „hoscová studňa“.


Zánik kaštieľa

Pozornému oku návštevníka toryského kostola zaiste neujde maľba na priečelí chóru, znázorňujúca nevšední výjav, ako dravé vlny rozvodnenej rieky dorážajú na múti kostola a kaštieľa obkľúčeného zničujúcim živlom. Čo nezhlodal zub času, požiare a vojny, to za niekoľko hodín rozrušila a zmietla obrovská povodeň. Povodne na hornom toku rieky Torysy boli veľmi časté. Zachovali sa nám správy o povodni z roku 1568. Veľká povodeň bola 24.augusta 1621, ktorá vyčíňala tri dni. V Brezovici zničila ľudovú školu a evanjelické šľachtické gymnázium, zobrala polovicu cintorína a kúriu Adama Berzeviczyho. Z denníka farára Budaiho z Červenice sa dozvedáme o veľkej povodni v dňoch 16., 17. a 18. júla 1670 keď boli zničené polia, lúky a mlyny v okolí Lipian, hospodárske budovy Ladislava Berzeviczyho v Brezovici a v Toryse bolo zničených 22 domov. (Ďalšie povodne 1673, 1716, 1724, 1748, 1764, 1837, 1846 a 1867.)

Rieka Torysa má na svojom hornom toku veľký prudký spád, lebo výškové rozdiely medzi jednotlivými obcami sú značné. Prudký tok spôsobuje, že aj menšia povodeň mohla veľmi často ohroziť obec Brezovicu a najmä Torysu, ktorá v starších listinách bola označená ako inundačné pásmo (vodou zaplavované územie). V smere od Brezovice rieka tiekla v miestach dnešného koryta, pri koscilku obtekala murovanú ohradu cintorína a stáčala sa severovýchodným smerom na “Kút“, kde sa stretla s riečkou Dravčankou. V smere terajšej hradskej smerovala popod “Dubje“, kde poháňala mlyn na močiari a potom zabočovala spolu s riečkou Olšovjankou popri ďalšom mlyne. Krajinská – župná cesta zo Spiša smerom do Lipian viedla po pravej strane rieky.
V auguste r.1813 boli na celom území Slovenska veľké povodne. V našom okolí, ako to tvrdí Albert Berzeviczy pršalo nepretržite tri týždne. Výška hladiny bola okolo 4 metrov. Obrovský prúd znásoboval prítok Dravčanky z ľavého boku. Tok rieky zmenil svoje staré koryto z začal sa valiť priamo na stred dediny, pričom zmietol z cesty 32 domov. Vodný živel na to začal ohrozovať kostol a kaštieľ. Kostol nevydržal vodný nápor a v priebehu niekoľkých hodín sa zrútil. Zrúcané múry kostola nestačili zastaviť, alebo iným smerom odraziť vodný príval, ktorý sa celou silou obrátil na kaštieľ. Večer sa ku kaštieľu nedalo pristúpiť a o pol noci sa z veľkým rachotom zvalil. Pri vtedajších technických možnostiach záchrana kostola a kaštieľa nebola možná, ale istotne sa dalo zachrániť ich cenné vnútorné zariadenie (správca Ján Strážik sa pri záchranných prácach ukázal ako veľmi nerozhodný a ustráchaný človek , ktorý ako to býva zvykom začal najprv ratovať svoj vlastný majetok a neskôr vyčkával či sa voda neumúdri a rozkaz na vynášanie dal až keď videl ako voda zaplavuje modlitebňu kaštieľa).

(ďalšie materiály a fotografie budeme priebežne dopĺňať)

Použitá literatúra:
B.Vysocký - Z dejín obce Torysa
Varsik - Osídlenie III.
Péchy -l vt.29, s.136
Varsík - Historické štúdie VII.

Comments: (0)